Posunky.sk
Prekladový slovník slovenského jazyka - slovenského posunkového jazyka (pracovná verzia)
ÚvodPosunková zásobaVysvetlivkyŠpecifiká PJPracovný tímPodporili násKontakt

O špecifikách posunkových jazykov

Posunkové jazyky sa od hovorených jazykov výrazne odlišujú. Posunkové jazyky sú nevokálne jazyky, teda sa neopierajú o zvuk, ale patria do skupiny verbálnych jazykov. Latinský termín verbum znamená slovo (aj sloveso), čiže posunky sú slová.

Posunkové jazyky (nesprávne znakové jazyky v užšom slova zmysle, je to český výraz) sa od hovorených jazykov líšia svojou povahou - modalitou jazyka, teda sú to jazyky vnímané zrakom a produkované pohybom rúk, hlavy a hornej časti trupu a špecifickým pohybom tváre - mimikou. Hovorený jazyk je audio-orálnym jazykom, vníma sa sluchom a produkuje sa hovoridlami. Posunkové jazyky patria do skupiny vizuálno-motorických jazykov. Vlastná produkcia posunkového jazyka prebieha v posunkovom priestore, ktorý je v hlavných črtách vymedzený: a) vertikálne: mierne nad temenom hlavy a tesne pod pásom, b) horizontálne odzadu dopredu: rovinou hrude a dosahom predpažených rúk pred telom, c) horizontálne sprava doľava: dosahom pravého a ľavého predlaktia predpažených rúk.

Posunkové jazyky sú nezávislé (autonómne) jazyky, nie sú nijako príbuzné s hovorenými jazykmi alebo na nich závislé. Na základe tejto skutočnosti vieme, že posunkové jazyky nie sú tzv. nehovorené variety hovorených jazykov.

Medzi hovorenými a posunkovými jazykmi sa prejavuje i ďalšia rozdielnosť, a to, že v hovorených jazykoch sa výrazne vykazuje lineárnosť (postupnosť, sekvencia), kde slová sú radené za sebou do viet podľa daných pravidiel slovosledu príslušného hovoreného jazyka. Tiež v posunkových jazykoch sa vyskytuje lineárnosť, teda posunkové jazyky podliehajú určitému poriadku v usporiadaní posunkov vo výpovediach. Okrem lineárnosti sa v posunkových jazykoch intenzívne prejavuje simultánnosť, kde prostriedky posunkových jazykov umožňujú súčasne vyjadriť, „vrstviť”, v rovnakom okamihu viac informácií naraz. Táto skutočnosť je daná vizuálno-motorickou povahou posunkového jazyka. Simultánnosť sa prejavuje i v hovorených jazykoch, ale vo výrazne menšej miere. Hovorené jazyky môžu napr. využiť prostriedky intonácie pre rozlíšenie oznamovacích, opytovacích, rozkazovacích viet a pod.

Jednotkou posunkového jazyka je posunok (nesprávne znak, ktorý v užšom ponímaní patrí českej terminológii). Posunok ako najmenšia jednotka posunkového jazyka, ktorá nesie význam, má dve zložky: manuálnu a nemanuálnu zložku.

Manuálna zložka, ktorá sa produkuje pohybom rúk, sa delí na ďalšie komponenty. Medzi ne patria: a) tvar ruky/rúk (konfigurácia ruky/rúk) - ako vyzerá ich forma pri produkcii, napr. zovretá päsť, zovretá päsť s vystrčeným ukazovákom, zovretá päsť s vystrčeným ukazovákom a prostredníkom a pod., b) pozícia ruky/rúk - na ktorej pozícii sa nachádzajú ruky v posunkovom priestore, napr. pred telom, na hrudi, na tvári a pod., c) pohyb ruky/rúk - ako sa prejavuje pohyb rúk v posunkovom priestore, napr. opakovaný kruhový pohyb, oblúkovitý pohyb, horizontálny pohyb sprava doľava a pod., d) orientácia ruky/rúk, prípadne dlane a prstov - kam smerujú ruky, napr. ruka môže byť orientovaná smerom nadol, nahor, doľava a pod. Tieto jednotlivé manuálne komponenty posunku sa vnímajú a produkujú v jednom okamihu, čiže simultánne.

Ďalšou možnosťou, ktorá sa vyjadruje simultánne, je, že sa s manuálnou zložkou súbežne realizuje nemanuálna zložka. Pozostáva z mimiky, pozície a pohybu hlavy a hornej časti tela. Manuálne prostriedky poskytujú primárne lexikálne významy a nemanuálne prostriedky najmä gramatické významy v posunkovom jazyku. Vďaka nemanuálnym prostriedkom môžeme napr. odlíšiť opytovaciu výpoveď od oznamovacej výpovedi, zdôrazniť mieru alebo vlastnosť slovesného deja, istým spôsobom zosilniť výpoveď a pod.

K jednému z komponentov nemanuálnej zložky patrí pohyb/pozícia úst, ktorý sa delí na hovorenéorálne komponenty. Hovorené komponenty sú pohyby úst, ktoré sú odvodené od príslušného hovoreného jazyka a zúčastňujú sa na prejave v posunkovom jazyku. Hovorené komponenty vyskytujúce sa v slovenskom posunkovom jazyku sa môžu vyjadrovať napr. celým slovom, polovicou slova, prvou hláskou, prvou slabikou, prvými dvomi slabikami a pod. Príklady: podporovať - polovica slova: podpora, plánovať - prvá slabika: plán, prvá hláska - červený: ččč, šetriť: ššš, učiť - uuu. Hovorené komponenty môžu rozlišovať význam pri posunkoch, ktoré majú rovnakú manuálnu zložku, ale ich význam sa odlišuje. Orálne komponenty sú pohyby úst, ktoré nie sú odvodené od daného hovoreného jazyka a zúčastňujú sa na prejave v posunkovom jazyku. Orálne komponenty v slovenskom posunkovom jazyku sa môžu prejaviť týmto spôsobom; napr. mierne vyplazený jazyk, jazyk vyčnieva z úst a zuby zvierajú jazyk, špúlené pery, alebo vyjadrovať spájaním dvoch hlások: vt, bi, bz, troch hlások: ppp, bam, lep, dvoch slabík: fifi/vivi a pod.

Na základe výsledkov doterajších jazykovedných výskumov sú posunkové jazyky vymedzované ako prirodzené jazyky komunít nepočujúcich s vlastným inventárom posunkov, čiže vlastným slovníkom a vlastnou gramatikou, ktoré nie sú odvodené od hovorených jazykov. Každý národný posunkový jazyk je celok s jasne definovanými vnútornými vzťahmi medzi jednotkami a je rovnako plnohodnotným komunikačným prostriedkom ako národné hovorené jazyky.

Medzi základné vlastnosti prirodzeného jazyka, ktoré majú aj posunkové jazyky, zaraďujeme: znakovosť, systémovosť, dvojité členenie, produktívnosť, svojbytnosť, historický rozmer a sociolingvistická rozrôznenosť.

Rovnako ako hovorené jazyky, tak aj posunkové jazyky sa samostatne vyvíjali na rôznych miestach našej Zeme. To znamená, že posunkový jazyk nie je medzinárodný.

Slovenský posunkový jazyk je prirodzeným jazykom spoločenstva slovenských nepočujúcich. Má rozhodne bližšie k ostatným posunkovým jazykom než k slovenskému jazyku. Všetky posunkové jazyky totiž patria do jednej skupiny jazykov a sú si svojou štruktúrou veľmi podobné; majú podobnú gramatiku, ale majú rozdielnu slovnú (posunkovú) zásobu - posunky rôznych posunkových jazykov sa od seba viac-menej líšia. Významy posunkov sú viazané na určitý jazyk daného spoločenstva nepočujúcich. Takmer každý národný posunkový jazyk má svoje označenie, napr. český posunkový jazyk - ČZJ, americký posunkový jazyk - ASL (American Sign Language), britský posunkový jazyk - BSL (British Sign Language), austrálsky posunkový jazyk - Auslan (Australian Sign Language). Spoločnosť nepočujúcich na území Slovenska pri komunikácii používa svoj slovenský posunkový jazyk, a to so skratkou SPJ.

Posunkové jazyky sa odlišujú od: a) nesystémových vizuálno-motorických prostriedkov (napr. domáce posunky - ide o komunikáciu nepočujúcich detí s rodinnými príslušníkmi, priateľmi v tzv. domácom prostredí prostredníctvom ich vlastných posunkov), b) umelých vizuálno-motorických systémov (napr. medzinárodné posunkovanie - ide o dorozumievací, kontaktný jazyk medzi nepočujúcimi, ktorí neposkytujú (nezdieľajú) rovnaký posunkový jazyk; tento jazyk sa častejšie používa na medzinárodných aktivitách a stretnutiach nepočujúcich), c) nesamostatných systémov založených na zviditeľňovaní audio-orálnych jazykov (napr. posunkované jazyky - jazyky, ktoré prostredníctvom posunkov zviditeľňujú hovorené jazyky, v našom prípade posunkovaná slovenčina - ide o tzv. doslovný preklad, keď sa ku každému slovenskému slovu vo výpovediach priraďuje posunok vypožičaný z posunkovej zásoby slovenského posunkového jazyka, prípadne sa pričleňuje umelo vytvorený posunok), d) nesystémových skupín prirodzených gest a spontánnych ikonických vizuálno-motorických prostriedkov.

Výskum posunkových jazykov.

Až do začiatku 60. rokov 20. storočia neboli posunkové jazyky považované za prirodzené jazyky. Prelom nastal v roku 1960, keď americký jazykovedec William C. Stokoe ako prvý napísal jazykovednú štúdiu o štruktúre amerického posunkového jazyka, kde preukázal vlastnosti priznávané hovoreným jazykom. Napriek tomu sa od hovoreného jazyka posunkový jazyk líši v niektorých pohľadoch, a to nielen v modalite jazyka (hovorený jazyk - audio-orálny komunikačný kanál a posunkový jazyk - vizuálno-motorický komunikačný kanál), ale aj v tom, že pre hovorený jazyk je typická arbitrárnosť (medzi označujúcou a označovanou zložkou jazykového znaku nie je žiadna súvislosť) a lineárnosť, zatiaľ čo pre posunkový jazyk skôr ikonickosť alebo vizuálna motivovanosť (medzi označujúcou a označovanou zložkou jazykového znaku je podobnosť) a simultánnosť. Odvtedy nastal vzrast záujmu o výskum národných posunkových jazykov.

Podľa slovenského odborníka Štefana Csonku, ktorý publikoval svoje poznatky v odbornom časopise Efeta - otvor sa z roku 1998 (č. 1, s. 20-21), sa venuje pozornosť skúmaniu posunkového jazyka už „od roku 1984, keď sa v Starej Lesnej vo Vysokých Tatrách uskutočnil medzinárodný seminár na tému Možnosti zlepšenia komunikácie nepočujúcich. Z roka na rok sa postupne skúmanie posunkového jazyka aj u nás zintenzívňuje. V rôznych časopisoch (napr. Otázky defektológie, Špeciálna pedagogika, Efeta, Psychológia a patopsychológia dieťaťa, Pedagogická revue) sú publikované odborné články a štúdie venované skúmaniu posunkového jazyka. I napriek tomu problém nie je vyriešený, pretože ešte nie sú vytvorené vhodné personálne, organizačné a materiálne podmienky na jeho skúmanie.” Môžeme konštatovať, že viac-menej tento problém u nás pretrváva dodnes.

PaedDr. Bc. Roman Vojtechovský

Copyright © 2018 Stránky programuje Eriksson Studio - tvorba internetových stránok